Pamätám sa na ročníky, na ktorých ako headlineri vystúpili pred mnoho početným obecenstvom Horkýže slíže, keď sa skutočne dalo rozprávať o predskokanoch či hosťoch a na spočítanie účinkujúcich kapiel ste potrebovali prsty aspoň dvoch rúk. Človek vtedy naozaj veril, že sa vybral za hudbou. Tohtoročný druhý júlový víkend však čakali na návštevníkov len dve kapely. IMT Smile a Kryštof sú síce zvučné mená z kategórie prvoligistov, ich iba polhodinové sety však boli napriek príjemnému letnému počasiu plné chladu ? žiadna spätná väzba, žiadne prídavky, ani ošiaľ. Z tvárí verných nadšencov, ktorých čakanie na svojich miláčikov od devätnástej hodiny vypĺňal dídžej  rádia Okey trápnymi súťažami, sa zračilo sklamanie. V neskorých nočných hodinách ako Tásler, tak aj  Krajčo, síce naplnili zmluvne dohodnutý čas svojimi aktuálnymi hitmi (veď čo iné im aj zostávalo?), ich odmeraný profesionálny prejav a rozporuplná odozva publika však ukázali, že skutočná identita tejto party je už definitívne prezradená. Netvrdím, že sa obaja lídri so svojimi spoluhráčmi nesnažili, veď Krajčo, verný svojej povesti, sa vyšplhal aj na päťmetrový pilier pódia a i Tásler obohacoval svoje pesničky tradičným silným emotívnym výrazom a typickými "táslerovskými" pazvukmi, publikum sa však oklamať nedá a opar umelo vykonštruovanej atmosféry nad hlavami divákov sa dal v tú noc priam krájať. Namiesto popevkov chytľavých refrénov skladieb Exotica, Amnestia či Nič nie je isté si tak divák v pamäti skôr odnášal teáter potácajúcich sa adolescentov, ktorí navidomoči precenila imunitu svojho organizmu voči množstvu zlatistého citrusového moku, tak honosne sa vynímajúceho za chrbtami muzikantov. Čudujem sa, predovšetkým Táslerovi a spolu, vzhľadom na ich dadaistické začiatky, že sa nechali na takúto plytkú veselicu nahovoriť. Nuž, raz darmo, sila peňazí je neopísateľne úžasná. Každé zisk prinášajúce soaré však má aj svoju daň. Veľká škoda, že v tomto prípade sa ňou stali práve naivita a manipulovateľnosť mladých divákov.

Kryštof, IMT Smile, letisko Spišská Nová Ves, 18.7.2005

text a foto: Robert Buček